Synodontis petricola: Ľahko sa trú, ťažko sa odchovávajú - Ako to celé začalo (I)

Raz, už ako skúsený chovateľ cichlíd Tropheus z východoafrického jazera Tanganika, som začal premýšľať, ako by som mohol svoje akvárium s týmito rybkami ešte viac obohatiť. Pri surfovaní po internete som narazil na endemické sumčeky z Tanganiky Synodontis petricola, ktoré ma úplne uchvátili. Vtedy, bez akýchkoľvek ambícií na nejaký možný odchov, som sa začal viac zaujímať o to, ako nejaké získať.

Keď sa zamyslím nad tým, ako tento príbeh začal, musím sa vrátiť na začiatok decembra 2010. V tom čase som mal vyzdvihnúť obchodného partnera z Veľkej Británie na letisku v Krakove v Poľsku a priviesť ho do Českej republiky, mojej domovskej krajiny. Keď som pozeral na internete, ako dlho mi bude trvať cesta z Českého Těšína do Krakova, uvedomil som si, prečo túto cestu rovno nevyužiť na akvaristické účely a nepokúsiť sa získať niečo zaujímavé do môjho „tanganického“ akvária. Samozrejme, na prvom mieste mi išlo o získanie skupiny sumčekov z vytúženého rodu. Najmä o druh petricola.

Spoločenské akvárium

Na moje prekvapenie som v Krakove našiel firmu, ktorá práve ponúkala petricoly z odchytu. To ma veľmi potešilo a hneď som sa rozhodol do tej firmy zatelefonovať, aby som si rezervoval dva páry týchto rybičiek. Hneď mi zdvihla telefón príjemná dáma, ktorá sa predstavila ako Marta. Po rutinnom predstavení sa, kto som a prečo volám, mi bolo hneď jasné, že s osobou na druhom konci sme naladení na rovnakú nôtu.

Nákup

Do Krakova som teda radšej vyrazil o tri hodiny skôr, aby som všetko stihol včas a v pokoji, vrátane príjazdu na letisko. Keď som dorazil do firmy, Marta ma milo privítala. Bola veľmi ochotná. Diskutovali sme o petricolách aj o ďalšej problematike súvisiacej s Tanganikou skoro tri hodiny. Marta mi nachytala petricoly a zároveň mi vysvetľovala, ako rozoznať petricoly od lucipinnis a ďalšie zaujímavosti. Celá moja výprava nakoniec dopadla veľmi úspešne. Domov som priviezol dva páry Synodontis petricola a do hotela v Třinci jedného Angličana.

Synodontis petricola je dobre známy a obľúbený medzi chovateľmi tanganických rýb. Je to jeden z najmenších druhov rodu Synodontis z jazera Tanganika a je bezpochyby jedným z najkrajších. Existuje niekoľko foriem s menšími alebo väčšími škvrnami, ktoré obývajú rôzne časti jazera s príslušnými obchodnými názvami, ako je napríklad S. petricola "Dwarf" alebo S. petricola „Large” alebo “Giant“. Existuje ale aj jedna forma veľmi podobná petricole. Je to už vyššie spomínaný druh S. lucipinnis, petricole veľmi podobný, ktorý dorastá do menších veľkostí, má ale väčšie škvrny. Tieto dva druhy sa dajú dosť ťažko rozoznávať, najmä keď ide o mladé jedince.

S. petricola samica

U dospelých petricol sú obe pohlavia sfarbené rovnako. Samice dorastajú do o niečo väčšej veľkosti ako samce a sú viac zaoblené v brušnej partii. Čo sa týka správania v akváriu, je to jeden z najpôvabnejších obyvateľov spoločenského akvária. Najlepšie sa cíti, keď je v nádrži viac jedincov v húfe. Môže ale koexistovať aj s oveľa väčšími, agresívnejšími sumcami a cichlidami, pričom sám neohrozuje ani tie najmenšie trpasličie cichlidy. Nevšíma si dokonca ani poter iných druhov.

Niektorí znalci uvádzajú, že S. petricola, rovnako ako jeho blízky príbuzný Synodontis multipunctata, má tendenciu byť počas dňa oveľa aktívnejší ako väčšina druhov sumcov. Nemôžem to potvrdiť, pretože nemám žiadne skúsenosti s inými druhmi rodu Synodontis. Naopak, moje petricoly sú aktívne v noci, a väčšinu dňa sú zalezené v úkrytoch. Rovnako ako ostatné druhy rodu Synodontis sa im darí dobre takmer so všetkými cichlidami a v spoločenskom akváriu fungujú ako bezchybní upratovači zvyškov po ostatných rybách. S. petricola sa kŕmi celkom ľahko. Mladé jedince sa spočiatku síce viac orientujú na príjem mäsitej potravy, ale ako starnú, stávajú sa viac a viac všežravými. Potom zjedia čokoľvek, čo je vhodené do nádrže a zvlášť potom zvyšky, ktoré sa usadzujú na dne.

Trenie

Trenie prebieha zhruba nasledovne. Akonáhle samce zaznamenajú, že sa samice zapĺňajú a začínajú dávať najavo záujem, začínajú ich starostlivo prenasledovať. Tento záujem sa postupne mení na drobné naháňačky po nádrži. Obrad namlúvania nakoniec vrcholí vo vybranej jaskynke alebo inom pokojnom úkryte, kam obaja partneri zaplávajú. Samica začne vypúšťať ikry a samec mlieč.

Táto moja skúsenosť s trením S. petricola nebola vo všeobecnosti ničím výnimočným. Už pred časom bolo publikovaných niekoľko správ o úspechu v trení a odchove týchto nádherných sumcov. Graham Burnside, Harold a Derek Walkerovci, Jerry Riegel, Kevin Reimer - to sú autori, ktorých články som našiel pri hľadaní na internete, keď som hľadal nejaké informácie o trení.

Existuje však jeden aspekt, ktorý by som považoval za mimoriadny. Ja som si tieto ryby domov nepriviezol za účelom rozmnožovania. Mojím dôvodom bolo len to, že sa mi tieto ryby veľmi zapáčili, keď som hľadal sumce ako doplnok k svojim tanganickým cichlidám. Predtým, ako som sa začal venovať rodu Tropheus, vystriedalo sa v tejto štyristopäťdesiatlitrovej nádrži v priebehu niekoľkých rokov množstvo iných cichlíd.

Príprava akvária

Keď som sa rozhodol pre petricoly, žila v akváriu skupina tridsiatich dospelých Tropheus sp. „Moliro“ (F1-F3) a menšia skupinka Tropheus duboisi „Kigoma“. Nádrž bola vybavená špeciálne kameňmi z mora, pretože u nás je voda z kohútika pomerne mäkká. Malo to pomôcť udržiavať vodivosť medzi 400 - 600 µS/cm a zaisťovať hodnotu pH nad 7 v chemicky upravenej vode. Na dne bola vrstva jemnejšieho kremičitého piesku, aby v ňom moji Tropheusy mohli podľa svojej nátury bagrovať. Je známe, že jemný piesok (veľkosť zrna približne 0,4 mm) je pre rod Tropheus nenahraditeľný, pretože sa čiastočne dostáva do útrob rýb a napomáha tak tráveniu.

Ako už bolo spomenuté, hlavným dôvodom pre nákup petricol bolo užiť si ich. Preto som musel trochu prestavať vnútro akvária, aby som im poskytol viac možností na úkryt. Výsledok bol zrejmý. Zabezpečil som rybkám patričné prostredie, takže sa tam od prvej chvíle cítili ako doma a užívali si schovávanie v tufových skalkách alebo v húštine Anubias nana, ktorým boli skaly dokonale porastené. Nakoniec som ich cez deň veľmi nevídal. Ukázali sa okamžite, akonáhle som zhasol hlavné osvetlenie nádrže.
Pri hľadaní na internete som narazil na článok Philla Maznyka „Avoid Being A Nervous Fishkeeper“. Odporúča v ňom, ako sa správať, aby bolo možné pozorovať a oceniť prirodzené správanie týchto normálne nočných rýb bez toho, aby dochádzalo k ich stresovaniu. Citujem: „Mnoho druhov rýb, najmä sumcov, má citlivé receptory, ktoré napomáhajú lokalizovať potravu v tme. Toto nočné správanie je dôsledkom ich prirodzeného vývoja. Niektoré ryby sú bojazlivé a zostávajú v dohľade, iba ak sa cítia bezpečne. Dostatočné úkryty sú preto nevyhnutné a zvyšujú pravdepodobnosť častejšieho spozorovania rýb.“

Nočné sledovanie

Pokiaľ ich chce niekto pozorovať, nemal by odstraňovať úkryty v nádrži - ide o to sledovať ryby bez toho, aby si to všimli. Podľa Phillovej rady som vzal baterku a na šošovku som umiestnil kúsok červeného sklíčka. Po zotmení som baterku rozsvietil a zasvietil do nádrže. Zdalo sa, že to ryby celkom znervóznilo, takže sa dalo predpokladať, že červené svetlo vnímajú. Mal som skúsiť nižšiu intenzitu? Vypol som osvetlenie nad nádržou a v miestnosti nechal svietiť len malú lampu. Po cca hodine som bol milo prekvapený aktivitou petricol, zatiaľ čo cichlidy boli úplne v pokoji.

(Koniec prvej časti - odkaz na druhú časť)