Zdeněk Dočekal - Začiatky akvaristiky, história
Som veľmi rada, že som mala možnosť navštíviť toto vychýrené akvaristické miesto neďaleko Žďáru nad Sázavou a urobiť tento (nakoniec šesťdielny) rozhovor. Atmosféra bola od začiatku skvelá. Liahareň sa vyznačuje čistými, krásne zariadenými akvárikách sa lesknú medaily a vo vzduchu je cítiť príjemná tropická vlhkosť. Rybičky, akoby vedeli, že môžu byť hrdé na svojho chovateľa, ma celý čas zvedavo pozorovali a priplávali, akoby na pozdrav, keď som prechádzala liahareňou.
Teraz si nechajme v tomto priateľskom prostredí porozprávať, ako to celé začalo a ako to vyzerá dnes. Prvá časť rozhovoru s popredným českým akvaristom Zdeňkom Dočekalom (s ktorým si vďaka členstvu v ČCK tykáme):
Čo ťa inšpirovalo, aby si sa stal akvaristom?
Bolo toho viac. Keď som chodil do školy, jeden môj spolužiak mal akváriá. Ako chlapci sme sa navštevovali a veľmi sa mi to páčilo. Takže o akváriách viem už veľmi dlho.
Potom som šiel na vojnu. Dva roky po návrate, keď som sa oženil, už sme nemohli tak behať ako predtým. Musel som tráviť viac času doma. Tak som si povedal, zaobstarám si akvárium.
Zmenil som zamestnanie, aby som získal byt. Náhodou mali dvaja kolegovia v práci akváriá. Navštívil som jedného, potom druhého, a tam ma to chytilo.
Tak som si jedno založil a tým som začal.
A aké boli tvoje prvé rybičky?
Tí chlapci boli pokročilí. Moje prvé rybičky boli červené neonky.
Mal som ich asi rok. Potom mi jeden kamarát povedal: „Tak teraz začni.“ Ja na to: „Neviem,“ a on: „Tak ja prídem.“ Prišiel na pionieri. Autá sme vtedy nemali.
Tak sme nalepili vytieračky, štyri. Potom hovorím: „Akú vodu?“ Tak sme šli do lesa po vodu... No, a tak som začínal.
Takže ste mali veľmi kvalitnú vodu...
Áno, tí chlapci, čo to robili, to už mali vychytané. Mal som šťastie, že som od začiatku narazil na ľudí, ktorí to na tú dobu naozaj vedeli.
To je veľká výhoda. Môžem potvrdiť, že keď sa podarí nájsť dobrých učiteľov, je to skvelé. Ako teda teraz vyzerá tvoj typický deň?
Tu sú vytieračky, kam dávam ryby na rozmnožovanie. (Ukazuje na regál za mnou.) Tým začínam. Tam dávam po páre. Teraz som to nedával, pretože je taký blázinec, že to časovo nezvládam. (Pozn.: Rozhovor sa konal po Kongrese ČCK.)
Medzitým sa venujem veciam spojeným s chovom rýb. V nedeľu večer pripravujem ponuku pre obchody, ktoré budem v týždni zásobovať. Pondelok a utorok mám relatívne voľno. V stredu objednávam. Mám 20 dodávateľov a každý neberie hneď. Takže objednávky pre 8 obchodov mi zaberú 3–4 hodiny.
V poslednom rozhovore pre Českú televíziu v roku 2016 si uviedol, že chováš 30 druhov rýb, zásobuješ 30 obchodov a pätinu vyvážaš do zahraničia.
To je približne rovnaké – asi štvrtina ide do zahraničia. Kedysi to bolo opačne: 80 % do zahraničia a 20 % tu.
Keď prišlo euro, ešte to bolo dobré. Ale potom začal kurz eura klesať. Raz bolo za 30 Kč, potom za 32 Kč. Tí, čo vyvážali, mohli dobre platiť.
Ale keď euro začalo klesať, dostávali z Nemecka stále menej. A chceli, aby sme predávali lacnejšie. Elektrina, voda – všetko išlo hore. Tak som prešiel na rozvoz do českých obchodov.
Teraz ide asi štvrtina do Anglicka. Niečo aj do Nemecka, ale už to nie je toľko.
A aká je situácia v zahraničí?
V Nemecku to nie je tak, že by sa navštevovali. Majú klubovňu a stretávajú sa tam. Ak sa stretnú doma, tak iba VIP.
Keď k nám začali Švajčiari chodiť, navštívili mňa aj ostatných – nielen kvôli prednáškam, ale aj pre skúsenosti.
Aj za komunizmu bolo známe, že v Československu sme boli šikovní na akvaristiku.
Ktorá akvaristická udalosť ťa v poslednom čase najviac zaujala?
Najväčším vrcholom je výstava v Rychnove. Kedysi bolo výstav viac, ale teraz je Rychnov jediný, zároveň najlepší a najväčší.
Teraz sa to úplne zredukovalo. Neviem, či by v Čechách ešte niekto robil výstavu. Myslím, že je to posledná. Našťastie je to tá najlepšia a najväčšia. Tradícia je tam veľká a už trvá asi 45 rokov.
Presne tak...
A keby nebolo covidu, tak by to zvládli. Už roky im pomáham so sortimentom. V piatok tam vozím ryby, rýchlo idem domov kŕmiť, a potom tam som, sobota, nedeľa a v stredu idem zase pre ryby, takže...
Tento rok sa mi zdalo úžasné, ako to bolo profesionálne a koľko práce to muselo stáť... Začínajú už v júni. Je to ich dom, takže to je výhoda. Keď robíš niečo v kultúrnom dome, tak ti naúčtujú každú hodinu.
Napríklad tento rok v Lysá nad Labem mali len krátky čas na prípravu. A potom to museli rýchlo zdemontovať, pretože potom je tam iná výstava. Aby si to mohli ďalší pripraviť. Tam to beží.
Nie všetci členovia klubu pracujú, ale kedysi bolo viac ľudí na prácu.
Ako je to v zahraničí? V Nemecku to nie je tak, že by sa navštevovali. Majú klubovňu, stretávajú sa v klubovni. Ale to sú naozaj len VIP, keď sa stretávajú doma.
Keď začali Švajčiari k nám jazdiť, išli ku mne, k ostatným a vlastne hlavne kvôli tomu. Nie len kvôli prednáškam.
Aj počas komunizmu sme boli vždy známi tým, že sme v Československu boli šikovní na akvaristiku.
Áno, jasné, to sa vedelo, lebo všetci sme chodili do práce a všetci sme mali takmer to isté. Kto chcel privyrobiť, mal možnosť pri akvaristike. A bolo dobré, že štát to vyvážal, a oni stále plakali, že nie sú valuty. No, keď sme vozili rybičky, tak sa nakupovalo západné tovar, napríklad Tetramin. Keby to museli kupovať len pre nás, tak by nám to nekúpili. Ale keďže sa tovar vyvážal, tak to šlo. Boli 3 firmy. Dve v Prahe a jedna v Bratislave - Chovprodukt, kde vyvážali do Rakúska. Pán Ambrož v Petržalke mal výkupňu a tam som dostal o dve koruny viac za skalára ako v Prahe. V Prahe pán Jaroch vykupoval pre Sady, lesy, záhradníctvo. A potom pán Vrzal vykupoval pre Zverimex.
Ale oni to vykúpili, a išlo to cez Koospol. To bola obchodná firma, ale cez ňu myslím išlo takmer všetko. Potom prišla revolúcia a to sa rozbehlo. Vedel som len česky a slovensky a preto som nevyrazil. Ale mal som aj veľmi dobrý odbyt.
A teraz tu tiež robím akcie.
Mám tu miesto pre 48 ľudí, ale poznám 200 ľudí.
Zdá sa, že si vlastne spokojný, že ti žiadna akcia nechýba.
Ani by som nemal čas.
